Prečo nás opäť zaujíma nedokonalé umenie?
V čase, keď dokáže umelá inteligencia generovať obrazy, videá, hudbu v priebehu sekúnd, sa mení aj náš vzťah k tvorbe. To, čo ešte nedávno pôsobilo technicky ohromujúco, dnes veľmi rýchlo splýva s nekonečným prúdom podobných výstupov.
Dokonalosť sa stala dostupnou, a práve preto začína byť zaujímavé niečo iné: stopa človeka.
Ak sa dajú pekný a bezchybný obraz, hudobný motív alebo krátke video vytvoriť takmer okamžite, otázka neznie tak, či výsledok spĺňa všetky normy kvality. Dôležitejšie začína byť, prečo vznikol, kto za ním stojí a akú skúsenosť doň vložil.
V kultúrnej debate sa pre presýtenie masovo generovaným AI obsahom udomácňuje pojem „slop“ = digitálna kaša. Čiže obsah, ktorý môže byť vizuálne pôsobivý, ale často pôsobí zameniteľne, lacno a bez osobnosti.
Anti-slop je reakciou na tento stav. Nie ako odmietnutie technológií, ale ako hľadanie protiváhy. V umení to znamená návrat k ručnej práci, materiálu, chybe, náhode, procesu a nedokonalosti.
Čím viac obsahu vzniká bez odporu, tým väčšiu hodnotu môže mať tvorba, v ktorej odpor ešte cítiť. Drsná línia, stopa ruky, nepresnosť, pomalosť či viditeľná námaha môžu byť v čase umelej dokonalosti tým, čo pôsobí najľudskejšie.
Pričom je dôležité podotknúť, že anti-slop nám (nostalgicky) nepripomína minulosť. Skôr ukazuje, že aj v digitálnom svete môže byť najvzácnejšia práve ľudská stopa.
Bude zaujímavé sledovať meniaci sa pomer hodnoty aj hodnôt tých dvoch svetov.
